Volám sa Eleonóra. Som Ukrajinka. Žijem na Slovenku už 6 rokov. Za tento čas som stihla dokončiť vysokú školu, doktorandské štúdium, založiť si rodinu, nájsť si skvelých kamarátov a pomôcť desiatkam ľudí v otázkach migrácie. Keď sa nad týmto zamyslím, stalo sa toho celkom dosť. Ale ako sa to začalo?
Pred šiestimi rokmi, keď som dokončovala vysokú školu na Ukrajine, snívala som o tom, že budem vedkyňa a zmením svet. V tento moment som sa rozhodla emigrovať. Zhoda okolností ma priviedla na Slovensko, do Košíc, na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika. Rozhodla som sa pre magisterské štúdium v odbore ekológia. Nikdy nezabudnem na ten pocit nervozity, strachu a zároveň nadšenia ktorý som mala prvé mesiace. Onedlho sa tento pocit zmenil na pocit samoty. Podľa odborných článkov je to prirodzené a každý, kto zažil emigráciu, tento pocit pozná. Prečo sa to stáva? Predpokladám, že s dôvodu, že všetko čo ste zažili predtým, už nie je platné. Bolo to v inom živote. Túto vec mi povedal jeden rekrutér počas pohovoru, keď som sa uchádzala o prácu. Podľa mňa mal z časti pravdu..png)
Som veľmi vďačná mojim spolužiakom za ochotu a otvorenosť a za to, že nemali predsudky a naozaj ma chceli spoznať. Pýtali sa na môj život, skúsenosti, názory a zdieľali so mnou svoje. Myslím, že presne toto sa volá „integrácia“. Učila som sa jazyk, kultúru, zvyky a všímala som si slovenskú mentalitu. Vďaka mojim kamarátom som sa naučila žiť na Slovenku a cítila som sa ako doma. V tomto období som sa rozhodla, že chcem pomáhať iným cudzincom. Kamarátka mi odporučila prísť na pohovor do IOM (Medzinárodná organizácia pre migráciu), kde som sa mohla počas štúdia na vysokej škole podieľať na integračných aktivitách, organizácii školení a informovaní cudzincov o zákonoch Slovenskej republiky. Mojou hlavnou „bolesťou“ bolo a stále je zneužívanie cudzincov a nelegálne zamestnávanie. Rozhodla som sa preto prispieť k vyriešeniu tohto problému, hlavne cestou informovania ľudí o procesoch, postupoch a zákonoch.
Medzitým som už študovala doktorandské štúdium. Mala som na starosti študentov, laboratórne a praktické cvičenia. Konferencie, školenia, prednášky. Španielsko, Nemecko, Anglicko. Konečne sa mi splnil sen, cítila som sa ako vedkyňa. Vo voľnom čase som stále sa podieľala na integračných aktivitách už aj pre iné organizácie, jednou z ktorých boli Marginal, o.z. a Liga za ľudské práva, kde pôsobím ako kultúrna mediátorka pre mesto Košice v rámci projektu KapaCITY. Moje aktivity zahŕňajú aj napríklad pomoc pri príprave newslettera za Košický samosprávny kraj, Welcome package pre cudzincov, ako aj preklade informačného balíčka ku COVID-19 zo slovenského do ruského jazyka. Občas mám pocit, že robím strašne málo a nie je to vidieť, ale občas mi niekto napíše alebo povie „ďakujem“ a zase mám pocit, že to čo robím, niekto naozaj potrebuje.
Ako napísal Orhan Pamuk: „ľudia emigrujú nie preto, aby unikli pred problémami ale, aby sa dostali do hlbín svojich duší“. Myslím si, že má pravdu. Vidím to na každom človeku, ktorého som spoznala kvôli mojim dobrovoľníckym aktivitám. Vidím to na sebe. Moja snaha pomáhať pri zamestnaní ma priviedla do slovenskej personálnej agentúry. Mojej prácou bolo zamestnávanie cudzincov, kde som ich mohla informovať o zákonoch a pravidlách práce na Slovensku.
Môj život sa rozdelil na dve časti. Jedna časť pozostávala z univerzitného života, kde som pracovala v laboratóriu, učila študentov, pomáhala im písať záverečné práce. Druhá časť môjho života bola plná ľudí, ktorí prichádzali a odchádzali z môjho života neuveriteľnou rýchlosťou. Občas som si nevedela spomenúť, prečo sa vôbec venujem týmto veciam.
Všetko zmenil jeden telefonát. Zazvonil mi mobil. Volali z Kancelárie prezidenta SR. Prijemný ženský hlas mi povedal, že som bola nominovaná na stretnutie s prezidentkou. Neverila som tomu. Prečo? Ako? Je to v tip? Vtip to nebol. Som obyčajné dievča z Ukrajiny a prezidentka sa chce so mnou stretnúť. Stále tomu neviem uveriť. Nemusím ani hovoriť, akou cťou mi bolo sedieť s ňou v jednej miestnosti a vidieť ako ma prezidentka Slovenska uprene počúva.
.png)
Na fotografii je Eleonóra s prezidentkou SR - Zuzanou Čaputovou
O mesiac neskôr sa začala pandémia. Už ona rozhodovala o tom, ako bude bežať náš život v najbližších mesiacoch. Do môjho života priniesla prepustenie z práce a odlúčenie od rodiny, ktorú som nevidela už veľmi dlho.
Úprimne verím, že každý náš čin skôr či neskôr rozhodne, kým sa staneme. Tak sa zmenil aj môj život vďaka niektorým náhodným stretnutiam a rozhodnutiam, ktoré som urobila. Rozhodla som sa prerušiť doktorandské štúdium. Dnes pracujem ako rekrutérka a pomáham ľudom na Slovensku a v zahraničí nájsť si prácu. Stále sa venujem vzdelávaniu cudzincov.
Eleonóra Ďurišinová (Chernikova)
Osobné výpovede cudzincov boli publikované v rámci projektu KapaCITY, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, Fondy pre oblasť vnútorných záležitostí.
