Pochádzam z Mumbaja, Indie. Môj otec bol vysokopostavený člen v hinduistickej kaste brahmanov, kým moja mama bola katolíčka. Obaja boli pôvodom z veľmi odlišných regiónov Indie, ale stretli sa v Mumbaji, kde pracovali a kde sa nakoniec aj vzali a usadili. Čoskoro na to som sa narodil a bol som vychovávaný v mestskom prostredí.
.jpg)
Fotka: Marshal s manželkou Lenkou na svadbe
V Indii je angličtina hlavným jazykom obchodu, financií, ale aj v spoločenskej oblasti. Chodiť na strednú školu, kde vyučovacím jazykom je angličtina, je otázkou prestíže. V indických školách sa učia minimálne tri jazyky: hindčina, ako národný jazyk, jazyk štátu, čo bol pre mňa marathi, a angličtina. Moja mama pochádzala zo štátu Goa, a preto som sa naučil aj jazyk konkani, ktorým rozprávala, a môj otec bol z Gujaratu, tak aj jazyk gujrati. A keďže som žil v Mumbaji, čo je kozmopolitné mesto, podarilo sa mi naučiť ešte zopár ďalších jazykov.
Láska a migrácia vás môžu prekvapiť v každom veku
Ženil som sa v pomerne mladom veku. Už ako 23 ročný som sa stal otcom krásnej dcérky. Tá je teraz vydatá a žije na Floride s jej gréckym manželom a majú dcérku, ktorá ma 5 mesiacov. Takže už som starý otec! Z tohto manželstva som mal ešte dvoch ďalších synov.
Žiaľ, moje prvé manželstvo nevyšlo. Bol som rozvedený už skoro 12 rokov, keď som v spirituálnom centre v Indii stretol jedno slovenské dievča, Lenku.
Mal som už cez 50 rokov, keď som ju stretol. Nikdy som sa nezamýšľal nad možnosťou, že by som sa ešte raz ženil, alebo že by sa mi niečo také skvelé mohlo ešte stať. Akceptoval som svoj život taký aký bol, ako aj to, že takto pôjde až do hrobu.
Na Lenke ma však inšpirovalo, že sa venovala humanitárnym projektom v Indii. Naozaj žila preto, aby zlepšila život iným – tým najchudobnejším žiakom z najnižšej kasty v Indii. Zaľúbili sme sa do seba a rozhodli sa uzavrieť manželstvo.
Fotka: Marshal s manželkou Lenkou a dcérou v Indii
Najprv sme plánovali usadiť sa v Indii, lebo sme tu obaja pracovali. Ale situácia v Indii, hlavne násilie na ženách a deťoch, a podobné nešťastné javy, nám zmenili názor a rozhodli sme sa usadiť na Slovensku.
Toto rozhodnutie bolo pre mňa pomerne veľkou výzvou. Hlavne preto, že mám už cez 50 rokov a zároveň neovládal som jazyk, nemal som tu prácu, dom, ani priateľov, s ktorými by sme mali spoločné chute, kultúru, spoločenské hry alebo sociálny život, a tak ďalej. Dokonca aj moje tituly a kvalifikácie mi boli zrazu nanič. Na úrade práce v Trnave mi povedali, že moje tituly sú na Slovensku nepoužiteľné.
Napriek všetkému, som muž viery. Verím, že Boh nám pomôže. Keď sú jedny dvere zatvorené, druhé sa otvoria. Som presvedčený, že práve moja viera v Boha mi dodáva silu a odvahu robiť riskantné a trúfalé životné rozhodnutia.
A tak som 27. septembra 2018 pristál na Slovensku s mojou manželkou a našou dcérou, a so zámerom usadiť sa. Rodina mojej manželky bola veľmi nápomocná, správali sa ku mne skoro ako k princovi. Napriek ich dobromyseľnosti, podpore a pomoci, musím povedať, že naša vzájomná blízkosť má svoje medzery, aj kvôli kultúrnej a samozrejme jazykovej bariére.
Otrasený slovenskými zvykmi a počasím
V Indii je to veľmi neslušné a neúctivé, keď máte doma návštevu a vy jete. Najprv sa musíte uistiť, že sa najedli všetci ostatní. Nestačí ich ponúknuť a povedať im, aby sa najedli. Jedlo im musíte skoro až napchať do krku. Nikdy sa nemôže stať, že máte doma hosťa v obývačke, a vy sami sedíte a jete. Toto zažiť je pre každého Inda určite veľký kultúrny šok. Slovensko ma ale naučilo, že ak ste hladný, netreba sa príliš dlho okúňať. Ak odmietnete jedlo, ostatní sa najedia, a vy sa nemáte prečo cítiť urazený.
V Indii je obvyklé, že na niektoré bežné domáce práce ako napríklad umývanie riadu, pranie oblečenia, varenie alebo upratovanie si zamestnávame ľudí. Aby ste si mohli dovoliť takúto výpomoc v domácnosti, vám stačí 80-100 eur mesačne. Rovnako je to aj s maľovaním, či stolárskymi prácami. Tieto služby sú dostupné za zlomok ich ceny na Slovensku. Musel som sa naučiť, že práca tu nie je lacná, a že práca je nevyhnutná, aby ste sa mohli cítiť slobodný.
Fotka: Marshal s manželkou Lenkou a dcérou na výlete po Slovensku
Ďalšou veľkou výzvou boli pre mňa klimatické podmienky. Nebolo to len o tom, ako zvládnuť miestne teploty, ktoré som nikdy predtým nezažil, ale súviselo to aj s inými vecami, ktoré mnohým z vás môžu prísť ako absolútne prirodzené.
V minulosti som nikdy nepoužíval radiátory a bojlery. Základné veci, o ktorých aj dieťa na Slovensku vie. Ja som sa musel naučiť a pochopiť ako ich používať. Nanešťastie, všetky manuály a inštrukcie boli v slovenčine, takže oboznámiť sa s týmito vecami bolo pre mňa o to zložitejšie.
Tiež som sa musel naučiť ako ťahať toaletný papier z rolky. Vôbec som nevedel, koľko ho potrebujem a ako silno potiahnuť, aby som získal dva útržky. Spočiatku som sa na to musel veľmi sústrediť. Asi sa na tom zasmejete, ale používať toaletný papier bolo pre mňa naozaj jedným z najväčších zápasov. V Indii používame vodu na očistenie sa po vykonaní potreby. Toaletný papier bola preto výzva.
Niektoré časti Indie majú ťažké klimatické podmienky: teploty sú tu veľmi vysoké počas celého roka a slnko veľmi silné. V týchto teplotách sa však ľudia starajú o to, aby bolo celé ich telo úplne zahalené, a nespálili si pokožku na slnku UV žiarením. Takisto môžete vidieť ako sa zahaľujú Arabi, ktorí žijú v extrémnom teple. Paradoxom na Slovensku ale je, že ako sa zima postupne mení na jar a neskôr na leto, ľudia postupne odhadzujú aj vrstvy oblečenia, až kým nakoniec nemajú oblečené takmer nič. Ja tento prístup nejako nedokážem pochopiť. V skutočnosti bez ohľadu na to, ako ľahko sa oblečiete, horúčava vás stále dobehne. Nejde mi do hlavy, že sa ľudia v horúcich teplotách tak naľahko oblečú. Na druhej strane je mi tiež ťažké odtrhnúť od nich oči, lebo môj mozog hľadá za tým nejakú logiku. Viem, že pre ľudí je to tu normálne, no pre mňa je to stále kultúrna bariéra, s ktorou bojujem, aby som sa s ňou vyrovnal.
Aj po dlhšom čase, čo tu žijem, som si stále nezvykol na chuť slovenského jedla. Keď si sadám za stôl k jedlu, stále siaham po svojich koreniach.
Mať „súkromného“ tlmočníka v rodine je veľkou výhodou
Myslím si, že cudzinci, ktorí by chceli žiť v Trnave, sa musia pripraviť na kultúrne rozdiely a slovenský jazyk. Podľa mňa cudzinci, ktorí sem prišli ako študenti a usadili sa tu, sú spoločnosťou ľahšie prijatí ako tí, ktorí sem prišli ako ja, vo vyššom veku, za prácou alebo za rodinou.
Keď sa pozriem na svoju skúsenosť spätne, myslím, že teraz by som sa určite lepšie pripravil na život na Slovensku – na kultúrne rozdiely ako aj prichystaním kvalifikácií, či certifikátov tak, aby boli na Slovensku akceptované.
Keď sa začal lockdown začiatkom minulého roka, život ako som ho poznal, sa zmenil. Asi dva týždne predtým ako vláda ohlásila opatrenia, sme to už očakávali a pripravili sme sa veľkým nákupom. Život v byte na 8. poschodí s limitovaným prístupom na čerstvý vzduch bol aj tak dosť náročný. V tom čase sa v Indii ešte nedbalo na situáciu v iných krajinách, a preto keď som hovoril so svojimi synmi a bratom, upozorňoval som ich na vážnosť situácie. Niektorí moji priatelia si mysleli, že vírus v indickom teple neprežije, a preto si mysleli, že sa nemusia príliš obávať.
Avšak, to čo bolo neodvratné, sa aj udialo. India je dnes jednou z najviac postihnutých krajín na svete. Moja prítomnosť v Európe mi umožnila zhodnotiť situáciu zo širšej perspektívy a upozorniť mojich blízkych na situáciu, do ktorej sa rútili.
Počas druhej vlny je situácia ešte vážnejšia. Mám rodinu aj známych, v Indii aj na Slovensku, ktorí bojujú s vírusom. Poznám ľudí, ktorí boj prehrali a zomreli, ale aj tých, ktorí vyhrali a dostali sa z toho. Viem o priateľoch, ktorí dobrovoľne pomáhajú v boji proti vírusu.
Keďže mám manželku Slovenku, ktorá mi prekladá správy o situácii a pomáha mi ostať informovaným o tom, čo sa deje, som presvedčený, že to mám ľahšie. Ak by to tak nebolo, myslím si, že by som mal veľké problémy, lebo všetky letáky a informácie sú po slovensky. Dostávam SMSky od vládnych organizácií s varovaniami o situácii alebo s odporúčaniami, ktoré mi majú pomôcť. Ale všetky sú mi zbytočné, lebo sú v slovenčine, a aj keď použijem google translate, preklad často nedáva zmysel. Aj preto by bolo bývalo plošné testovanie pre mňa katastrofou.
Mestá majú KapaCITY a veľký potenciál sa taktiež ukrýva medzi cudzincami, ktorí sa tu usadili
V prvých dňoch po tom, ako som sa presťahoval na Slovensko bolo pre mňa veľkým požehnaním, že som mohol pracovať ako kultúrny mediátor v projekte KapaCITY. Mal som možnosť stretnúť veľa ľudí z rôznych krajín, ktorí žili v Trnave. Mohli sme sa podeliť o naše úspechy aj výzvy. Toto fórum mi pomohlo pochopiť ako sa iní vysporiadavajú so svojou situáciou, a poskytlo mi príležitosť s nimi spolupracovať.
Zaujímal som sa hlbšie o potreby súvisiace s integráciou takmer tisíc cudzincov, ktorí pracujú pre PSA v Trnave. Podarilo sa nám bližšie spolupracovať s tímom z mestského úradu, s ktorým sme skoro docielili aj založenie pracovnej skupiny, ktorá mala pomáhať cudzincom v meste ľahšie sa usadiť. Mali sme niekoľko stretnutí s cudzincami žijúcimi v Trnave a zvýšili ich informovanosť o našich aktivitách, ako aj o pomoci, ktorú im môžeme poskytnúť, ak by potrebovali. Mali sme aj stánok na vianočných a iných komunitných trhoch, aby sme toto povedomie zvýšili.
Photo credits: Martin Halčák
Bohužiaľ som sa musel účasti na tomto skvelom projekte vzdať, keď sa mojej manželke zhoršil zdravotný stav, ktorý si vyžiadal aby som zmenil svoje priority. Mám však stále dobré spomienky na čas, ktorý som strávil s tímom na KapaCITY projekte.
Verím, že kultúrna mediácia je veľmi dôležitým aspektom pre život v Trnave, a je potrebná ako pre miestnych, tak aj cudzincov. Miestny život v Trnave môže byt určite obohatený tým, že budú zapájaní ľudia z iných krajín a prispejú svojou kultúrou, schopnosťami a zručnosťami, ktoré si so sebou prinášajú.
Mojou víziou bolo mať tím alebo pracovnú skupinu, ktoré by spolupracovala s mestskou samosprávou. Spolupráca s mestom je podľa mňa absolútne kľúčová, len vtedy by totiž takáto pracovná skupina mohla pracovať úspešne, na základe vzájomnej pomoci prinášať prospech pre všetkých.
Cudzinci môžu prispievať svojimi schopnosťami a zručnosťami, napríklad učením jazykov, športov alebo poskytovaním workshopov v oblasti umenia, vedy, medicíny. Miestni obyvatelia ich zase môžu priateľsky podporovať a uľahčiť im život, napríklad pomôcť so školopovinným deťmi, s návštevou úradov, či doktora alebo pri vyberaní liekov z lekárne, a podobne.
Šírenie povedomia o vzniku takejto pracovnej skupiny a jej aktivitách by prebiehalo s pomocou cudzineckej polície, alebo na letiskách, v imigračných centrách, lekárskych ambulanciách, nemocniciach, či na polícii. Ďalší správny krok by bolo zavedenie mobilnej telefónnej linky, ktorá by bola stále dostupná pre cudzincov v angličtine a ďalších častých jazykoch. Toto číslo by mohlo by súčasťou WhatsApp skupiny, kde by mohli prispievať aj ostatní, nielen administrátori.
Súčasťou tejto skupiny by mohli by anglicky hovoriaci lekári, právnici, daňoví poradcovia a iní profesionáli, ako aj predstavitelia mestskej polície, cudzineckej polície a miestnej samosprávy.
Pracovnej skupine by mohli byt poskytnuté kancelárske a iné priestory na jej činnosť a cudzinci by ako dobrovoľníci prispievali svojimi aktivitami. V takýchto priestoroch by sa mohli konať aj kultúrne a spoločenské aktivity, workshopy a výučba rôznych zručností, ako napríklad varenie, jazyk, tancovanie, hudba, spoločenské hry atď. Tiež by sa tu mohli stretávať skupiny pre deti, ženy a mužov. Centrum by mohlo pomáhať aj pri hľadaní zamestnania, bývania, kancelárií na prenájom, či pri zakladaní podnikania. Ľudia by sem mohli donášať veci, ktoré už nepotrebujú, na výmenu alebo ako dar.
Verím, že kultúrna mediácia má na Slovensku ohromný potenciál. Ak budú spolu pracovať tí správni ľudia, môžu mať úspech. Veľké úspechy čakajú len na to, aby ich niekto zrealizoval.
Marshal Ramesh Pandya
Osobné výpovede cudzincov boli publikované v rámci projektu KapaCITY, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, Fondy pre oblasť vnútorných záležitostí.
