Presťahovanie sa na Slovensko pre mňa od začiatku znamenalo bezpečie a odchod od problémov, ktoré ma dlho trápili. Po výsluchoch na polícii, dvoch rokoch vo väzení, popravách mojich kamarátov a úteku z Iránu bolo pre mňa Slovensko oázou.
.png)
Fotka: Mojtaba a Vianoce v integračnom projekte pre utečencov
Bol som nadšený, že som tu prišiel a opustil bludný kruh, ktorým pre mňa bol Irán. Pravdaže, s Iránom som bol stále spojený a neustále som myslel na rodinu, a na to, ako ich ovplyvní moje rozhodnutie odísť.
Na Slovensko som prišiel ako študent, čo bola v podstate zámienka, aby iránska vláda videla, že som na Slovensku legálne. Po piatich rokoch som sa rozhodol požiadať o azyl, a následne som sa stal azylantom. Takže 5 rokov trvalo, kým som sa odstrihol od štátu môjho pôvodu. Potom ma už nemali pod kontrolou. Tento krok v mojom živote je pre mňa stále pripomienkou mojej odvahy.
Pýtate sa, prečo mi to trvalo 5 rokov? Nedokázal som sa rozhodnúť, nevedel som, čo to prinesie. Kedysi v Iráne som sa začal angažovať v politike a sympatizoval som s jednou z politických strán. Malo to dopad na mojich rodičov, na celú moju rodinu. Mal som pocit, že som im tým ublížil. Druhýkrát som im už mojím rozhodnutím ublížiť nechcel. Postupne sa mi však otvorili oči, videl som tisíce Iráncov, ktorí utekali z krajiny a žiadali o azyl. Ja som nikdy nemal za cieľ stať sa azylantom a úplne sa odstrihnúť od mojej krajiny, no keď som videl, že požiadať o azyl je normálne, definitívne som sa rozhodol.
Z exotického zahraničného študenta sa stal „biedny migrant“
Päť rokov som teda na Slovensku žil ako zahraničný študent medicíny – samoplatca, všade som bol vítaný, zaujímavý, exotický. Akonáhle som sa však stal utečencom a dostal som do rúk rozhodnutie o udelení azylu, spoločnosť na mňa začala pozerať ako na biedneho migranta. Niektorí ľudia sa mi dokonca začali vyhýbať, nechceli mať so mnou nič spoločné.
Ja som však mal svoj svet, neustále som sledoval dianie v Iráne, očakával som zmeny v tamojšom režime, a keď tá zmena neprichádzala, bolo mi veľmi ťažko. Roky utekali, štúdium som musel ukončiť. Keď som získal azyl, z lekárskej fakulty ma vyhodili. Utečenci podľa nich nemali právo na štúdium na vysokej škole. Proti rozhodnutiu som podal sťažnosť. Nepoznal som zákony ani pravidlá tejto krajiny, jednoducho mi to len prišlo byť nespravodlivé. Som predsa ten istý človek, ako keď som bol na štúdium prijatý. Na moju stranu sa postavil aj Migračný úrad, ktorý fakultu kontaktoval a vysvetlil im, že ich rozhodnutie bolo protizákonné, a že ma musia prijať naspäť na štúdium. Fakulta Migračnému úradu vyhovela, no uložila mi veľmi prísne podmienky pokračovania v štúdiu, ktoré som už napriek snahe nedokázal splniť.
Ťažkú hlavu som si z toho však nerobil, keďže medicína nebola mojím snom. Mojím vesmírom bola politika a nekonečné debaty o situácii v Iráne. Rodina ma stále podporovala, takže som skromne, no predsa, prežíval. A takto som prežíval roky. Čakajúc na zmenu. A tá neprišla.
Irán sa neposúva, musíš sa posunúť ty
Prezidentom Iránu sa stal Mahmúd Amhadinedžád, symbol primitivizmu a všetkého, proti čomu stáli moje hodnoty. Vo mne sa spustil alarm, a vnútorný hlas mi hovoril: „Irán sa ďalej neposúva, posunúť sa musíš ty.“ Vtedy som sa rozhodol začať na Slovensku podnikať, predával som perzské koberce. Košičanom a Košičankám som tak prinášal tú krajšiu tvár perzskej kultúry.
Podnikal som až do vypuknutia ekonomickej krízy, kedy som musel obchod zavrieť, čo ma dostalo do veľkej depresie. Nevedel som, čo ďalej. Prešlo desať rokov od môjho príchodu na Slovensko, a ja som opäť celé dni presedel na internete pri pozeraní správ z Iránu. Pomohla mi až odborná pomoc a nová profesionálna výzva.
Emigrácia je ako narodenie dieťaťa: musíš sa naučiť hovoriť a chodiť v novej krajine
Dostal som ponuku tlmočiť utečencom umiestneným v tábore v Humennom, a to bol skutočný začiatok môjho začlenenia do spoločnosti. Odrazu som ja bol tým, kto pomáha najzraniteľnejším a neviditeľným. Vďaka mojej vlastnej skúsenosti som rozumel fázam, ktorými si moji klienti prechádzali, a tieto fázy sú rovnaké. Všetci, bez ohľadu na vek, po príchode do krajiny prekonávajú zmeny vo fáze dieťaťa, učia sa rozprávať a takpovediac chodiť v našom systéme.
Keď som sa ja stal utečencom, po dobu asi jedného roka som poberal sociálne dávky. Bral som to ako pomoc systému, prirodzený spôsob, ako prežiť. Až neskôr som si všimol, že na Slovensku je poberanie sociálnych dávok hanbou, a títo ľudia sú považovaní za sociálne prípady. Bolo mi z toho zle, nechcel som byť súčasťou tejto „kategórie“, sociálne dávky som brať prestal a radšej som sa stal samoplatcom sociálneho aj zdravotného poistenia.
Dnes, po množstve skúseností s prácou so sociálne slabšími, a to nielen cudzincami, ale aj Slovákmi, viem, že to v žiadnom prípade hanba nie je. Život prináša situácie, kedy je prirodzené požiadať o pomoc.
Všímam si, že najmä mladí utečenci prichádzajúci na Slovensko sa chcú čo najskôr zamestnať. Ohrozenejšími sú rodiny s deťmi a je nevyhnutné ich podporiť a brať ohľad na ich zložitú situáciu. V tomto smere je dôležitá podpora aj zo strany miest, ktorá je momentálne neviditeľná a cudzinci o nej nevedia.
Strach sa vie hlboko zakoreniť, dnes sa však teším z európskej slobody a tolerancie
Dnes, po takmer 30 rokoch od príchodu na Slovensko, sa cítim byť vyrovnaný a viac menej vnímam, že mám svoju traumu za sebou. Nebojím sa rozprávať a vyjadriť svoj názor, čoho dôkazom je aj príprava tohto článku. Pôvodne som ho chcel napísať anonymne, pretože strach je vo mne hlboko zakorenený. Uvedomil som si však, že mať svoj názor a prejaviť ho je pre mňa dôležité.
Po príchode na Slovensko som sa tu necítil vítaný. Ale či som vítaný alebo nie, teraz už viem, že si v spoločnosti musím vytvoriť priestor pre samého seba. Samozrejme k tomu prispeli dobrí ľudia, ktorí mi dali pocítiť ľudskosť.
Po príchode na Slovensko ma fascinovala sloboda ako opak totalitnej spoločnosti, z ktorej som odišiel. Ľudia si už nemuseli dávať pozor na to, čo povedia a kto ich udá, a to ma upokojovalo.
Postupom času som sa stal dobrovoľníkom a neskôr zamestnancom Gréckokatolíckej charity, kde som spoznal rozmanitosť ako prvok európskej kultúry. Zistil som tiež, že najväčšou hodnotou Európy je tolerancia. Ľudia s rozličnými názormi a myšlienkami môžu sedieť vedľa seba, porozprávať sa, a potom ísť každý svojou cestou. V Iráne niečo také neexistuje.
S nepochopením sa preto teraz dívam na protestné zhromaždenia proti noseniu rúšok, bez ohľadu na všeobecný záujem spoločnosti a názory odborníkov. Ak sa niekto odvoláva na porušovanie ľudských práv, spomínam na demonštrácie v Iráne, na väzenie a popravy nevinných.
V perzskej literatúre sa často objavuje motív nádeje. A cez túto literatúru a básne sa mnohí snažíme prekonávať rôzne ťažkosti. K básňam o nádeji sa často vraciam aj dnes, keď myslím na mojich popravených známych, ale aj vtedy keď vzhliadam k skončeniu pandémie a návratu k slobode, ktorú som spoznal na Slovensku.
Mojtaba Ketabchi
Osobné výpovede cudzincov boli publikované v rámci projektu KapaCITY, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, Fondy pre oblasť vnútorných záležitostí.
